Zmena svetového poriadku

Dostali sme sa do závozu? Do slepej uličky?

Keď sa obzrieme dozadu na posledných päť rokov, tak mnohým nad tým všetkým, čo sa udialo, zostáva rozum stáť.

Rok 2019 končil ekonomickým boomom. Zdalo sa, že planéta nemá ohraničené možnosti a konzumné šialenstvo bude rásť donekonečna. Ľudia žili v jednom kole ako škrečky a mnohým sa už z toho začala točiť hlava. Nestíhali fyzicky ani psychicky.

Potom niekto zatiahol ručnú brzdu, a natvrdo zastavil celú spoločnosť. Začala pandémia a všetky obmedzenia s ňou spojené. Bol to čas určený na rozmýšľanie.

Mali sme možnosť prehodnocovať naše priority a hodnoty.

V ďalších rokoch vyplávali na povrch plody našej činnosti alebo nečinnosti, myslenia, túžob, poctivosti, morálnych hodnôt. Na spoločnosť začali zo všetkých strán dopadať absurdnosti, o ktorých sa nám pred dvadsiatimi rokmi ani nesnívalo.

Lenže tieto nenormálnosti majú svoj čitateľný pôvod a príčinu. A práve to je to, nad čím sa máme zamyslieť a poučiť sa z toho. Každý tieto súvislosti vníma rozdielne. Podstatné je ale to, aby mal človek záujem zmeniť veci, ktoré nie sú v súlade s jeho predstavou.

Podobná, aj keď nie rovnaká, situácia nastala koncom osemdesiatych rokov. Vtedy už spoločnosť začala byť z celého systému unavená. Lajdáctvo, nepoctivosť a hlúposť viedli k tomu, že v obchodoch už chýbal niekedy aj záchodový papier. Mestá vyzerali zúbožene. Domy boli ošarpané a cesty rozbité. Mali sme 50 km diaľnicu, a to bolo všetko. Fabriky boli síce vybudované, ale začali chátrať a konkurenčne nestíhali so západnými. Kvalita a produktivita upadala.

Z extrému do extrému.

Vtedy bolo všetko spoločné, čiže nikoho. Ľudia sa správali spôsobom, že z cudzieho krv netečie. Robil si na stavbe, tak si kradol betón, na družstve, tak si si nosil domov zadarmo mäso. Tým druhým extrémom je ten, že dnes prekvitá egoizmus, chamtivosť a individualizmus. Každý sa stará len o svoj dvor a spoločnosť mu je ukradnutá.

Na začiatku za socializmu si ľudia vysúkali rukávy a postavili školu, postupne toto nadšenie upadlo a chýbala motivácia. Súčasnou motiváciou je zisk a spoločný záujem je na pokraji. Dnes vám školu postavia tak, že na tom zbohatne každý zainteresovaný, a kasa sa vyčerpáva a štát sa zadlžuje. Všetko stojí minimálne trikrát viac, ako by bolo nutné.

Táto nová doba ekonomických možností nám aj ukázala, aká je skutočná motivácia jednotlivcov v rámci rodín. Rodina je pre mnohých ekonomická bunka finančného a existenčného zabezpečenia. A keď vidia svoje možnosti mimo nej, tak pre nich stráca význam. Rozvodovosť dosahuje rekordné čísla.

Ľudia si pritom neuvedomujú, že odrezaním sa od rodiny a nezáujmom o ňu usychajú, ako odrezaný konár. Duševne živoria a zostanú na práškoch, liekoch a psychicky na dne. O akej spoločenskej spolupatričnosti tu môže byť reč, ak ľudia  nevedia fungovať ani v rodinách.

Takže sme tu mali 40 rokov model socialistický a ďalších 35 rokov kapitalistický. Oba boli postavené na materiálnych základoch. V jednom boli ľudia priškrtení a v druhom sa utrhli z reťaze.

Aká je teda zlatá stredná a nová cesta?

Čítaj tento článok na blogu Koncept