Olympijský ceremoniál perfektne vykreslil úbohú realitu

Otvárací ceremoniál je významnou udalosťou, ktorú sleduje celý svet. Je to perfektný prostriedok, ktorým sa ľuďom odovzdajú odkazy o súčasnom stave spoločnosti a blízkej budúcnosti.

Môžem vás ubezpečiť, že realita, ktorú žijeme je ešte desivejšia ako ceremoniálny dekadentno-deviantný  cirkus, ktorý nám účinkujúci predviedli v perverznom prevedení, napríklad poslednej večere, ale aj iných  výjavoch. Mnohých normálnych ľudí to pobúrilo, len si treba uvedomiť, že tieto výjavy máme dnes a denne pred očami.

To, čo sa odohráva vo svete, a špeciálne v tom našom západnom, neuráža Boha?

Spoločnosť je zaplavená drogami. Ľudia sa sami degenerujú a likvidujú. Nebol náhodou človek stvorený podľa Božieho obrazu? Tieto trosky sú Jeho obraz?

Chcete mi tvrdiť, že predaj drog nie je tolerovaný a organizovaný? Ja viem, že niekoho chytia, ale tých vyvolených, z ktorých je biznis nie.

A čo takto pedofília, detská pornografia, obchodovanie s deťmi alebo ľudskými orgánmi? Ako sa na toto má pozerať Boh? Môžeme byť radi, že nás ešte nezmietol do mora. Zatiaľ.

Pred týždňom, keď sa konal ten cirkus s menom pride, som bol na omši. Kňaz správne vysvetľoval, že viera sa prejavuje v každodenných skutkoch. Bol rozhorčený, že ho mníška  na ulici pozdravila dobrý deň, miesto pochválen buď pán Ježiš Kristus. Možno bola iba zmätená, lebo nevedela aké inštrukcie práve prišli z Vatikánu. Nemyslíte pán farár? A Vy ste prečo nespomenuli ten dúhový cirkus?

O týždeň som bol na omši znova. Iný kňaz. O olympijskom nechutnom ceremoniáli ani muk.

Toto je dnešná viera v praxi. Kohút ešte nezaspieva, tri krát ma zaprieš.

No, a to zlaté teľa? Neklaniame sa mu denne. Veď už len samotný dnešný šport je stelesnené zlaté teľa. Alebo ak sa niekto ide klaňať stíhačkám? Treba k tomu ešte niečo dodať?

Čo nám reprezentuje olympijský Paríž? Kvôli čomu museli nasadiť osemdesiattisícovú armádu bezpečnostných zložiek? Asi nie len tak zo srandy. Ani v bežnom čase, keď v meste neprebieha udalosť takéhoto významu, sa ľudia necítia komfortne a bezpečne. Musia si vyberať kam ísť a aj kedy. Je to nebezpečné mesto plné kriminality. Ľudia sa s tým musia učiť žiť. Dá sa na to zvyknúť? A muselo to takto dopadnúť? Zmiešali iné kultúry, zvyklosti a náboženstvá.

Výsledkom je kultúrna a náboženská vojna. Väčšine prisťahovalcom ale aj domácim už pracovitosť, poctivosť, vkus a tvorivosť predkov nič nehovorí. Len násilie, rabovanie a ničenie.

Ceremoniál otvárala Mária Antoinetta s odseknutou vlastnou hlavou na kolenách. Aké symbolické. Tam sa to všetko začalo. Ľud sa vzbúril proti Bohu a zabil vlastnú kráľovnú. Odvtedy žijú Francúzi bezhlavo a dezorientovane. Veľká francúzska revolúcia bola jedna veľká tragédia, ktorá im dodnes ťaží svedomie. Čo ste dosiahli? Úpadok a beznádej. Barbari ste boli a barbari vás aj obsadili.

Bratstvo? Kriminálnici a vrahovia sa spojili.

Rovnosť? Dali ste sa na jednu roveň s Bohom. Úbožiaci.

Sloboda? Tá bola vo vašom ponímaní a podaní anarchia a bezprávie. Presne to, čo teraz máte v dekadentnom Paríži.

Položte si sami otázku, či je dnešný šport o zušľachťovaní tela a ducha, alebo peňaženky. Či je šport o športovom duchu. Áno, aj športovci musia z niečoho žiť, to je pravda. Podstatná je miera. Veď to nakoniec každému život ukáže, nielen športovcom.

Kedysi bola olympiáda oslavou športu. Ľudia sa na ňu tešili a prežívali ju. Výsledky boli na titulných stránkach novín. A dnes? Mnohí ľudia ani nevedia, že sa nejaká koná. 

Šport je pretkaný nečestnosťou, diskrimináciou, politikou, propagandou a v neposlednom rade sa už používa aj ako zbraň.

Šport je dnes ideologická zbraň.

Čítaj tento článok na blogu Koncept